Na Slovensko viedla Soľná cesta aj z Česka z Tešína. Viedla údolím rieky Olša do Jablunkova, potom cez Jablunkovský priesmyk do Krásna a Kysuckého Nového Mesta, kde sa vyberalo mýto. Ďalej pokračovala do Žiliny a odtiaľ cez Turiec, znova na Liptov a až na Spiš.
Zo soľných prameňov na úpätí Slanských vrchov sa získavala pri Prešove soľ už v 13. storočí. V roku 1752 sa začalo s hlbinnou ťažbou, no ešte v tom roku boli bane zatopené. Vzniklo akési jazero plné soľanky. Miesto ťažby získavali soľ odparovaním soľanky a po čase zistili, že týmto spôsobom produkovali kvalitnejšiu soľ, dokonca vo väčšom množstve. V Solivare bol aj vrchný soľný úrad, ktorému podliehali soľné úrady v Žiline a Ružomberku. V týchto mestách sa nachádzali aj soľné sklady. Ďalší významný sklad bol na Spiši v Smižanoch.
Na okraji Slanských vrchov, južne od obce Ruská Nová Ves, sa nachádzajú ruiny Soľnohradu, ktorý je nazývaný aj Zbojnícky hrad. Dôvod jeho vzniku je veľmi zaujímavý – chránil vzácne soľné pramene. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že hrad pochádza už z 9. storočia. Hrad bol postavený na ochranu soľných prameňov známych už od rímskych čias. Starší „castrum Salis”, čiže Soľnohrad, pravdepodobne stál na kopci v mestskej časti Prešova – Solivar. Bol však postavený z dreva a pri tatárskom vpáde v roku 1241 vypálený.
Medzi hradmi a cirkevnými inštitúciami na severe Slovenska, ktoré boli priaznivé pre poľské soľné úrady figuroval i kráľovský strážny hrad Likava v západnej časti Liptova, nachádzajúci sa pri významnej krajinskej ceste, spájajúcej Budín s Krakovom.