Obchodovanie so soľou v 11.-19. storočí

Obchodovanie so soľou bolo už od 11. storočia výnosné pre Uhorsko. Z územia dnešného Slovenska v minulosti soľ vyvážali aj dovážali. Najbližším zdrojom soli pre sever Slovenska (a konkurentom domácich sedmohradských baní) sa od 13. storočia stali bohaté ložiská v malopoľskej Wieliczke a Bochnii, v oblasti Krakova. Za poľskú soľ Liptáci platili colné poplatky na pohraničnej stanici v Tvrdošíne.

Tri hornouhorské stolice Turiec, Orava a Liptov dostali v roku 1548 opätovne potvrdené právo na dovoz poľskej soli, ktoré sa neskôr rozšírilo aj na iné župy Horného Uhorska. Uvedené práva mohli stolice uplatniť len za predpokladu, že v kráľovských skladoch bude nedostatok legálnej soli z kráľovských baní. Vďaka nepokojom a búrlivým udalostiam v krajine v 17. storočí ovládli obchod so soľou súkromní obchodníci. Okrem nich mali z obchodu zisky aj feudáli, ktorí na svojich územiach zriaďovali stanice s vyberaním mýtneho poplatku v peňažnej forme, alebo v podobe určitého množstva soli.

V snahách viedenského dvora o ovládnutie obchodu so soľou priniesol novú vlnu absolutistický režim v druhej polovici 17. storočia. Tri severoslovenské stolice, vrátane Liptova, mohli dovážať poľskú soľ, ale nesmeli ju distribuovať ďalej za svojimi hranicami. V Liptove presadzoval monopol na predaj cisárskej soli Wolfgang C. Neffzer, správca komorského likavského panstva, ktorý spravoval soľný sklad v Ružomberku. Postupne sa soľ stala nedostupným tovarom pre široké ľudové vrstvy.

V Oravskej, Liptovskej a Turčianskej stolici sa mala namiesto poľskej soli predávať lacnejšia marmarošská soľ. Odber sa mal uskutočňovať podľa súpisov potreby, ktoré mali župy každoročne predkladať.

Cisárovná Mária Terézia na sneme v roku 1741 rozhodla, aby správa štátneho soľného obchodu v Uhorsku bola odňatá viedenskej dvorskej komore a prenesená do kompetencie uhorskej komory. Bolo uložené župám, aby pridelili soľným úradom vozy, pltníkov a povozníkov.

Postupne pripadla župným úradom celá starostlivosť o organizovanie prepravy soli, museli zabezpečiť dostatočný počet vozov, konských poťahov a ľudí. Napriek týmto opatreniam pretrvával v skladoch nedostatok soli, keďže úradníci stále znižovali mzdy za prepravu soli. Nespokojnosť vládla aj medzi pltníkmi, dopravcami soli po Váhu, ktorí dostávali len tretinu až polovicu čiastky, ktorá sa vyplácala za dopravu po suchých cestách.

Zrušenie colnej línie medzi Uhorskom a ostanými krajinami koruny v roku 1851 umožnilo slobodný obchod so soľou. V tejto súvislosti boli zrušené viaceré cisárske soľné sklady, obchodníci mohli nakupovať soľ priamo u dodávateľa, prípadne od rôznych spoločností, ktoré predávali soľ v malom aj veľkom množstve.

Od polovice 19. storočia začal obchod so soľou upadať, pretože do popredia sa dostali aj iné výnosné činnosti.